Moi aussi, je suis Charlie!

Autor: Miroslav Lajčák | 9.1.2015 o 12:05 | Karma článku: 8,07 | Prečítané:  2789x

Keď zbrane začnú rinčať, múzy na okamih zmĺknu, zhrozené znásilňovaním sveta, ktorý sa snažili skrášľovať, spríjemňovať, zabávať, robiť lepším, bežné každodenné starosti znesiteľnejšími. Ale keď šok pominie a mŕtvi sú oplakaní, oslava života zákonite prepukne s dvojnásobne väčšou silou ako symbol odmietania násilia, víťazstva bielej nad čiernou, prevahy nádeje nad strachom. Tak to bolo v minulosti, tak je to dnes, a tak to bude aj v budúcnosti.  

Masaker v parížskej redakcii satirického časopisu Charlie Hebdo podobne ako atentát na dvojičky World Trade Center v New Yorku pred trinásť a pol rokmi spôsobil dočasnú zástavu dychu divákom pri televíznych prijímačoch na celom svete. A hoci to nebolo v ostatných týždňoch po prvý raz, čo sme na videu mohli sledovať smrť novinárov, tentoraz bol šok umocnený geografickou blízkosťou. Odohral sa v našom bezprostrednom susedstve, takpovediac na vedľajšej ulici. Tomu zodpovedala aj okamžitá a masívna reakcia európskej verejnosti aj jej politickej reprezentácie. Je úžasné sledovať ako mnohí z tých, ktorí ešte v utorok francúzštinu vnímali ako cudzí jazyk, sa v stredu na sociálnych sieťach vyznávali: Je suis Charlie!

Príznačne, v  dozvukoch tragédie sa vzápätí vyplavila vlna nenávisti proti vyznávačom islamu, proti Arabom, proti všetkým prisťahovalcom. Jeden slovenský politik dokonca využil príležitosť, aby spojil nezmyselný útok krvilačných šialencov v Paríži s protestom proti humanitárnemu gestu umiestňovania bývalých väzňov zo základne v Guantanáme. Nie je sám: kde-kto v týchto dňoch oprašuje Huntingtonovu teóriu o strete civilizácii a nahrádza výraz „extrémizmus“ spojením „islamský radikalizmus“ s dôrazom na „islamský“. Našťastie, väčšina sveta, moslimov nevynímajúc (kampaň „Je suis musulman et je suis Charlie“) – a dokazujú to spomienkové pochody v hlavnom meste Francúzska aj inde, kampane na sociálnych sieťach či plejáda karikatúr čo zaplavili internet – vníma parížsky incident v prvom rade ako útok na slobodu slova a tlače bez ohľadu na farbu pleti či vierovyznanie strelcov. Zneužívať tento akt barbarstva ako zámienku na odvetu proti moslimom a islamu je nielen nesprávne, ale aj nezmyselné.
Pri mojich nedávnych cestách po krajinách islamského sveta som opakovane s partnermi diskutoval o fanatizme a fundamentalizme a spôsoboch ako s nimi bojovať. Najčastejšou odpoveďou bol „logistický recept“: spretŕhať linky, ktorými týmto skupinám prúdia peniaze a zbrane, a súčasne ekonomicky a sociálne pomôcť vrstvám, z ktorých regrutujú nových členov. Ako mi povedal jeden nemenovaný blízkovýchodný politik: „Sociálne vylúčenie a bieda v kombinácii s romantizmom vyhnancov a prísľubom radikálnej životnej zmeny vytvárajú špirálu, ktorá zasahuje viacero generácii. Zmena preto zvnútra nie je možná, musí prísť zvonka.“

Páchateľov stredajšieho zločinu je nutné dolapiť, obžalovať, odsúdiť a potrestať. Ako vrahov. Ich aktom bola vražda. Bez prívlastkov. A potrestaní tak musia byť ako zločinci. Martýrstvo im neprináleží.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?