Prečo sme v Afganistane

Autor: Miroslav Lajčák | 3.1.2014 o 10:41 | Karma článku: 11,17 | Prečítané:  23529x

Nový rok je pre každého z nás akoby novým začiatkom, čakáme, že bude pre nás priaznivejší ako ten predchádzajúci a že sa začne zvesela. Žiaľ, okolnosti pred koncom roka si žiadajú skôr opačnú optiku a zamyslenie. Dvaja mladí slovenskí vojaci prišli v Afganistane o život, čím sa celkový počet obetí z radov našich vojakov v operácii ISAF v roku 2013 zvýšil na tri. Možno si niekto povie, že v porovnaní s inými štátmi je to zanedbateľné, nič však nie je vzácnejšie, ako ľudský život. Bôľ najbližších, ktorí prišli o otca, manžela, syna, či súrodenca je neopísateľný.

Strata ľudského života bolí a tej bolesti dokáže len máločo uľaviť. Na druhej strane: povolanie vojaka je rizikom a každý, kto vstúpil do armády ako profesionál vie, aké riziká na seba preberá. Keď v júli tohto roku zahynul náš prvý vojak, a ďalší dvaja utrpeli ťažké zranenia - len málokto v civile predpokladal, že o pár mesiacov sa tí dvaja budú pýtať späť do služby. Odmietam prijať argumenty, že sa tak stalo preto, lebo vojaci zarábajú v Afganistane či inde na misiách lepšie, než väčšina Slovákov tu doma. Žiadne peniaze predsa nedokážu nahradiť navždy stratený život, a žiadne peniaze nedokážu prevážiť to, keď na človeka zblízka dýchne smrť! Som presvedčený, že motivácia tých dvoch – a ďalších nemenovaných desiatok mužov a žien v zbrani – je oveľa mocnejšia, opierajúca sa o profesionalitu, poslanie a zodpovednosť. Pre mnohých ťažko pochopiteľné, no tí, o ktorých hovorím, ten pocit dobre poznajú: chcieť niečo dokázať, zmeniť, make a difference. Som trochu rozladený z toho, že vždy, keď dôjde k takej „mimoriadke“ ako v lete na základni v Kandaháre, alebo v decembri na ceste v Kábule, okamžite sa ozvú hlasy spochybňujúce našu úlohu v operácii ISAF, respektíve v afganskej misii medzinárodného spoločenstva po roku 2014. Čítam a počúvam výrazy ako okupácia, absencia spravodlivosti, zbytočná vojenská prítomnosť... a fascinuje ma argumentácia typu: nemáme tam čo hľadať, veď to nie sú naše záujmy. Nemôžem s týmito argumentmi súhlasiť. Veď nikto nikoho neokupuje – medzinárodné jednotky nie sú v Afganistane svojvoľne, ale na základe dohody s afganskou vládou, a teda legitímne. Afganistan nie je arénou, v ktorej by zápasila západná kultúra s islamom, ale regiónom, v ktorom Afganci žijú v strachu z naplnenia hrozieb extrémistov Talibanu, že budú hrať futbal s odrezanými hlavami neveriacich (kto neverí, nech si pozrie video na YouTube). Na koho stranu sa postavíte v pouličnej bitke medzi slušným človekom a zákerným lupičom?! Ktorému z nich podáte pomocnú ruku? Ostro nesúhlasím s názorom, že v Afganistane, Kosove, na Cypre či na iných miestach, na ktorých operujú medzinárodné misie, nemáme čo hľadať. Práve naopak – nikdy v histórii sa žiadnemu národu a žiadnemu štátu nevyplatilo strčiť hlavu do piesku a pretvarovať sa, že sa ho dianie naokolo netýka. Koniec-koncov, dôkazy nájdeme aj v našej vlastnej histórii. V Afganistane nie sme iba preto, že nechceme dopustiť množenie sa a export samovražedných atentátnikov aj do našich zemepisných šírok, ale aj preto, lebo ako tí, ktorí vyznávajú demokratické hodnoty a obhajujú ich princípy, máme morálnu povinnosť pomáhať legitímne zvoleným vládam iných krajín, ktorí o takúto pomoc požiadajú. Zopakujem, čo som povedal na sklonku roka: nemáme záujem zostať v Afganistane ani o deň dlhšie, ako je nevyhnutné. Ale dovtedy je našou povinnosťou urobiť všetko, aby sme naplnili sľuby, ktoré sme dali, a očakávania, ktoré sme nimi vyvolali. Už aj preto, aby daň najvyššia, ktorú sme tromi životmi v minulom roku zaplatili, nevyšla navnivoč.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.


Už ste čítali?