Pretože doma (ak sa mám orientovať podľa niektorých mediálnych výstupov):
1. všetko čo robím(e), robím(e) zle (túto hlbokú politologickú úvahu je vždy pripravených podporiť viacero „analytikov“);
2. Slovensko nemá poriadnu zahraničnú politiku, lebo jediné čo robím(e), je, že sa ukláňam(e) až po zem pred Bruselom, a plním(e) pokyny bez ohľadu na naše záujmy;
3. vždy, keď urobím(e) niečo, čo sa vymyká bodu číslo 2, nastane panika, a jej výsledkom je zásadné zistenie: to preto, lebo Lajčák je karierista.
Najnovším príkladom potvrdenia platnosti tejto formulky je moja nedávna návšteva Moskvy. Päť dní som sledoval odsudzujúce reakcie, ktoré sa vyvalili zo všetkých strán. Ako keby sa nás kríza na Ukrajine bytostne nedotýkala! Ak nie krajina v našom bezprostrednom susedstve, tak čo sa nás týka? Ak Slovensko nechce mať vitálny záujem na deeskalácii situácie a jej vyriešení politickými prostriedkami, tak kto ho má mať?! A ak nie sme pre to ochotní niečo urobiť, tak kto to urobí?! Chápu to v mnohých metropolách Európy i sveta. Chápali to pred týždňom, keď som svoju cestu do Moskvy s nimi komunikoval, a chápu to aj dnes, keď informujem o jej výsledkoch. Len na Slovensku akosi niet uší, ktoré by boli ochotné (a schopné) načúvať.
Diplomacia je o komunikácii. Ak sme schopní komunikovať, ak sme schopní nielen kričať, ale aj počúvať – lebo to je princíp komunikácie - je našou povinnosťou použiť túto schopnosť v prospech veci. Už najbližšia budúcnosť ukáže, či sa nám podarilo splniť cieľ a prispieť k dosiahnutiu toho, na čom by nám malo záležať najviac: na upokojení situácie a zabránení eskalácie napätia.
Ale nemám žiadne ilúzie o tom, že u tých spomínaných „analytikov“ si za to vyslúžim(e) dobré body. Jednoducho, do ich zaškatuľkovaného pohľadu žiaden úspech slovenskej reprezentácie nezapadá.