Moi aussi, je suis Charlie!

Autor: Miroslav Lajčák | 9.1.2015 o 12:05 | Karma článku: 8,07 | Prečítané:  2797x

Keď zbrane začnú rinčať, múzy na okamih zmĺknu, zhrozené znásilňovaním sveta, ktorý sa snažili skrášľovať, spríjemňovať, zabávať, robiť lepším, bežné každodenné starosti znesiteľnejšími. Ale keď šok pominie a mŕtvi sú oplakaní, oslava života zákonite prepukne s dvojnásobne väčšou silou ako symbol odmietania násilia, víťazstva bielej nad čiernou, prevahy nádeje nad strachom. Tak to bolo v minulosti, tak je to dnes, a tak to bude aj v budúcnosti.  

Masaker v parížskej redakcii satirického časopisu Charlie Hebdo podobne ako atentát na dvojičky World Trade Center v New Yorku pred trinásť a pol rokmi spôsobil dočasnú zástavu dychu divákom pri televíznych prijímačoch na celom svete. A hoci to nebolo v ostatných týždňoch po prvý raz, čo sme na videu mohli sledovať smrť novinárov, tentoraz bol šok umocnený geografickou blízkosťou. Odohral sa v našom bezprostrednom susedstve, takpovediac na vedľajšej ulici. Tomu zodpovedala aj okamžitá a masívna reakcia európskej verejnosti aj jej politickej reprezentácie. Je úžasné sledovať ako mnohí z tých, ktorí ešte v utorok francúzštinu vnímali ako cudzí jazyk, sa v stredu na sociálnych sieťach vyznávali: Je suis Charlie!

Príznačne, v  dozvukoch tragédie sa vzápätí vyplavila vlna nenávisti proti vyznávačom islamu, proti Arabom, proti všetkým prisťahovalcom. Jeden slovenský politik dokonca využil príležitosť, aby spojil nezmyselný útok krvilačných šialencov v Paríži s protestom proti humanitárnemu gestu umiestňovania bývalých väzňov zo základne v Guantanáme. Nie je sám: kde-kto v týchto dňoch oprašuje Huntingtonovu teóriu o strete civilizácii a nahrádza výraz „extrémizmus“ spojením „islamský radikalizmus“ s dôrazom na „islamský“. Našťastie, väčšina sveta, moslimov nevynímajúc (kampaň „Je suis musulman et je suis Charlie“) – a dokazujú to spomienkové pochody v hlavnom meste Francúzska aj inde, kampane na sociálnych sieťach či plejáda karikatúr čo zaplavili internet – vníma parížsky incident v prvom rade ako útok na slobodu slova a tlače bez ohľadu na farbu pleti či vierovyznanie strelcov. Zneužívať tento akt barbarstva ako zámienku na odvetu proti moslimom a islamu je nielen nesprávne, ale aj nezmyselné.
Pri mojich nedávnych cestách po krajinách islamského sveta som opakovane s partnermi diskutoval o fanatizme a fundamentalizme a spôsoboch ako s nimi bojovať. Najčastejšou odpoveďou bol „logistický recept“: spretŕhať linky, ktorými týmto skupinám prúdia peniaze a zbrane, a súčasne ekonomicky a sociálne pomôcť vrstvám, z ktorých regrutujú nových členov. Ako mi povedal jeden nemenovaný blízkovýchodný politik: „Sociálne vylúčenie a bieda v kombinácii s romantizmom vyhnancov a prísľubom radikálnej životnej zmeny vytvárajú špirálu, ktorá zasahuje viacero generácii. Zmena preto zvnútra nie je možná, musí prísť zvonka.“

Páchateľov stredajšieho zločinu je nutné dolapiť, obžalovať, odsúdiť a potrestať. Ako vrahov. Ich aktom bola vražda. Bez prívlastkov. A potrestaní tak musia byť ako zločinci. Martýrstvo im neprináleží.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.


Už ste čítali?